Foto: Marta Gelpi

Keď vidíte Marie-Louise Thiaw s jej dieťaťom Gabrielom, neodoláte a musíte sa na nich usmiať. Tento malý človiečik – chlapec - s tým nemá žiadny problém a urobí to isté. Všetkých zdraví a chce byť priateľom každého. Asi pred 4 rokmi zverili do mojich modlitieb túto Marie-Louise, ktorú som vtedy ešte nepoznala. Chcela ísť na potrat, ale nakoniec sa rozhodla nechať si ho a dať ho na adopciu.

Rozprávanie o narodení jedného dieťaťa a jeho matky.

Nebola by som v tej chvíli verila, že budem o niekoľko rokov neskôr písať článok o tejto priateľke a slobodnej matke, ktorej svedectvo už inšpirovalo toľko žien a určite ešte bude inšpirovať ďalšie k tomu, aby si svoje dieťa nechali.

Napriek tomu, byť matkou bola tá posledná vec, ktorú by Marie-Louise bola chcela ako plán svojej životnej dráhy: «Deti som absolútne nechcela. Pochádzam z chudobnej rodiny a vždy som mala jedinú víziu do budúcnosti: precestovať celý svet, získať doktorát, byť bohatá. Videla som, ako veľmi sa moja matka trápila, tak som si hovorila, "k čomu to je mať deti"». Boli to tieto túžby, ktoré ju viedli z Afriky do Kanady: cesta s cieľom prísť si urobiť doktorát.

Dvojnásobný šok

Na druhej strane oceánu mravy nie sú úplne rovnaké ako v Afrike. V našej spoločnosti sa Marie-Louise rýchlo stala izolovaným atómom medzi ostatnými. Aby zabudla na svoju samotu, začala mať rôzne známosti. Hoci bola praktizujúcou katolíčkou, strata pevnej pôdy pod nohami ju priviedla k tomu, že odložila bokom toto dedičstvo a vymenila ho za lákadlá sveta a za rad najrozmanitejších skúseností.

"Bola tu taká realita, v ktorej som už ani nevedela kto som. Snažila som sa vyplniť svoju prázdnotu, ale v náručí iných osôb, ktoré boli rovnako osamotené ako ja. Až do momentu, keď, ako svätému Pavlovi na ceste do Damašku, mi Pán povedal: Prečo ma prenasleduješ Marie-Louise? Neboli to kresťania, ktorých som ja prenasledovala, ale Marie-Louise stvorená na Boží obraz. Keď som prechádzala z jedného náručia do druhého, vôbec som sa nemala rada, i keď som určitým spôsobom hľadala Pána."

Toto ju priviedlo k farárovi v jej farnosti, Frédéricovi Verscheure, ktorého požiadala o pravidelný čas na duchovné sprevádzanie, aby sa postupne mohla vrátiť k tomu, kým bola predtým. Ako pokánie na jednej spovedi jej udelil zúčastniť sa na stretnutí Emanuel, duchovnej obnove organizovanej komunitou Emanuel v júli. Keďže sa ponúkol, že to zaplatí, povedala áno. Ale krátko po tomto "áno" sa dozvedá, že je tehotná.

"Keď som uvažovala o tom, že si dieťa nechám, znamenalo to, že moje plány sú pochované. Tiež moja povesť, na ktorej som si veľmi zakladala. Bolo vylúčené, aby som si dieťa nechala. Takže samozrejme to, čo sa nám v takomto prípade ponúka, je ísť na kliniku, kde sa robia potraty. Zatelefonovala som tam, aby som si dohodla schôdzku.

« Keďže som predtým dala svoje slovo, cítila som povinnosť zúčastniť sa na stretnutí Emanuel. Keď som sa dozvedela, že som tehotná, bolo nevyhnutné, aby som išla na potrat ešte pred týmto stretnutím a aby som sa tam potom z toho vyspovedala a mohlo to byť vybavené. Boží plán často nie je naším plánom. Mala som v hlave kalkulačku, ktorá vypočítavala ten môj. »

A medzitým mlčí, bez toho, aby niekomu povedala jediné slovo... Medzitým tiež Gabriel rastie.

Kresba: Pascal Huot

Na klinike

"Prichádzam do nemocnice, ako bolo dohodnuté. Stretávam najskôr sociálnu pracovníčku. Nikdy predtým sme sa nevideli, ale mali sme teraz pol hodinu čas. Na základe toho, čo som jej povedala, "Nie, nemôžem si ho nechať, pretože nemám peniaze, moji rodičia ma zabijú, atď.", na základe toho súhlasila, že som dostatočne zrelá na to, aby som si to dieťa nenechala."

Požiadali ju, aby na ďalší deň prišla na ultrazvuk. Ale prekvapenie. Dieťa vôbec nevidno. Predpoklad: je buď príliš malé, alebo nie je tehotná. Navrhli jej, aby prišla na potrat o dva týždne, čo malo byť dva dni po stretnutí Emanuel...

Napokon prišiel deň toho chýrneho stretnutia. Marie-Louise na ňom trávi svoj čas tým, že uniká otcovi Frédéricovi, ktorý sa jej každý deň pýta či sa má dobre, či je všetko v poriadku. « Áno, áno » odpovedá mu, akoby sa nič nedialo. On, akoby vedený Duchom, nalieha ešte raz. Odpovedá mu, že sa príde za ním porozprávať. Navrhne jej utorok, deň kedy má ona ísť na potrat. Požiada ho o stredu a on to príjma.

«Uf»… povie si ona vo vnútri.

Prenasledovaná Duchom Svätým

Počas modlitbového večera sa viacerí ľudia nahlas modlili. "Niekto spomedzi nich povedal : medzi nami je jedna osoba, pre ktorú je ťažkým bremenom ísť za kňazom. Samozrejme, že som vedela, že som to ja. Ale to neprichádzalo pre mňa do úvahy, aby som išla za kňazom, a tak som odišla bez toho, aby som sa s kýmkoľvek o tom rozprávala.

"Duch Svätý pracuje v skrytosti, tichu a jemnosti. Vrátila som sa do svojej izby a túžila som znovu počúvať jednu pieseň, ktorú som počula počas stretnutia: "Chcem Ťa oslavovať, Boh nežnosti a lásky/ty si vo mne konal, ty si ma premenil/ nech je moje srdce otvorené pre Tvoju vôľu". Odrazu som sa naozaj ocitla zoči-voči skutočnosti, že ja už vlastne vôbec nechcem Pánovu vôľu. Chcela som vykonať svoju vlastnú vôľu, ktorá spočívala v tom, že nepoviem “áno” tomuto životu. Počúvala som tú pieseň trikrát dokola a nakoniec ma zaliali slzy.

"Potom som si povedala: viem, že otec Frédéric má v pondelok dovolenku. Ale predsa len mu aspoň napíšem a rozpoviem mu o všetkom, čo sa deje (ale bola som si istá, že nebude čítať môj e-mail, pretože má voľno.) Keďže mám ísť na ten potrat v utorok ráno o 7:00, nebude mať čas ho nájsť a prečítať, aj ak sa vráti v pondelok neskoro večer.”

"Ale na niekoho, kto sa skrýva, som paradoxne išla do kostola na svätú omšu, aj keď som si bola istá, že on tam nebude."

Marie-Louise je lektorka v kostole na svätých omšiach. Keď videla, ako otec Frédéric prichádza v sprievode, začali jej padať slzy z očí. Vedela, že to čítal. Jeho kázeň akoby bola adresovaná práve jej. Po svätej omši jej povedal: "čakám Ťa vo svojej pracovni."

Zlom

Bola presvedčená, že jej bude robiť kázeň. Nič také sa nestalo. Najprv chcel požehnať dieťa. Ona to odmietla. Rozprávali sa o tom všetkom hodinu a pol. "Ja to finančne nezvládnem, čo povedia ľudia, moje študijné plány, moje cesty, budem úplne sama na to, aby som sa o neho postarala, ja toho nie som schopná." On mi nepovedal: "Áno, donosíš ho", ale "áno, donosíme to dieťa". "Marie-Louise, tvoje dieťa nebude len tvojím dieťaťom, ale bude dieťaťom celej farnosti.” Potom skončil tým, že jej hovoril o adopcii.

" A vtedy sa mi otvorili oči. Povedala som : je to dobrý dôvod, takže súhlasím s tým, že ho donosím. A sformulovala som túto modlitbu: "Pane, keď je môj kríž ťažký, nech si vždy spomeniem, že tvoj bol ešte ťažší ako ten môj." A otec Frédéric moje dieťa požehnal.

"Čo považujem za naozaj zvláštne je, že od momentu keď som povedala áno a prestala som svoje tehotenstvo popierať, objavila sa u mňa nevoľnosť. Predtým som nikdy túto nevoľnosť nemala a to trvalo moje tehotenstvo už 10 týždňov."

Keď sa dvere a srdce otvoria

Marie-Louise potrebovala lekára. Jej kamarátka spoznala jedného rodinného lekára počas svojej lekárskej praxe. Povedala mu o situácii Marie-Louise, cudzinky, ktorá nemala žiadneho rodinného lekára. "Raz v nedeľu som mala telefonát: bol to lekár, ktorý mi povedal, že je pripravený začať sledovať moje tehotenstvo. Volal mi rodinný lekár! A tak som nakoniec mala lekára, ktorý ma celý čas sledoval a dokonca som u neho aj rodila!"

Ale ona ešte stále nebola úplne rozhodnutá nechať si ho. Preto odchádza na púť odovzdať svoju situáciu svätému Jozefovi. Prosí ho o znamenie. Na púti počas svätej omše počuje kričať deti. Vychádza odtiaľ bez znamenia a podráždená zo všetkých tých krikov.

"Chcela som znamenie a nedostala som ho, ale predsa len si myslím, že práve od tohto času sa vo mne utváralo srdce matky. Potom som už začala cítiť, že to dieťa milujem. V tejto dobe tiež padol zo mňa môj plášť. Stále som nosila plášť. Či už bolo teplo alebo zima, vždy som si obliekala plášť, pretože som sa hanbila za to, že som tehotná. Čo svätý Jozef vo mne spôsobil bolo to, že sa vo mne zrodila túžba byť matkou."

Kresba: Pascal Huot

Gabriel

Nazvala ho Gabriel, čo znamená "Božia sila". "Prečo toto meno? Pretože som sa snažila všetkými možnými spôsobmi ísť po iných cestách a Pán, silou svojho mocného ramena ma vzal za ruku, aby som kráčala po jeho ceste. Kedykoľvek sa pozerám na toto dieťa, spomeniem si na Božiu moc."

Toto meno je prinajmenšom dvojnásobne prozreteľnostné. Gabriel sa narodil, keď odbíjala 18. hodina, hodina Anjel Pána, hodina Gabrielovho zvestovania Márii. Počas toho ako sa rodil, na chodbe sa modlili "Zdravas Mária". Na pôrodnej sále hrala pieseň "Je čas, aby ste opustili svoje hroby". "Chvíľa, keď vychádzal, bola pre mňa vzkriesením. Bol to život, ktorý mi bol darovaný. Mária Magdaléna, ktorou som bola predtým, sa teraz skrze toto dieťa vracala naspäť k životu."

Odfiltrovať pravdivé od klamného

"Nikdy mi nič nechýbalo." Túto vetu mi musela zopakovať myslím tak desaťkrát.

"Každý rok si hovorím : zdá sa mi, že by sa mu zišla bunda. Potom mi počas týždňa niekto prinesie bundu, bez toho, že by som o to vôbec žiadala. Dnes je materstvo natoľko spájané s finančnou stránkou. Hovorí sa, že dieťa mimoriadne veľa stojí a to je mimoriadne nepravdivé a nesprávne. Je to nepravdivé a ja nebudem hovoriť o svojich financiách... Jednoducho máme to nevyhnutné, čo nám umožňuje žiť a byť šťastní. Keď nezhromažďujeme, dáva nám to väčší priestor pre lásku."

"Potom čo sa týka mojej povesti, osoby, ktoré ma vídavali tehotnú, alebo s dieťaťom, prichádzali ku mne, a hovorili mi: ja by som nikdy nedokázala byť taká statočná ako ty a vytrvať až dokonca, ďakujem Ti za to, že si. Potom mi raz jedna pani povedala, že ona nechcela deti, ale že zatúžila mať dieťa, keď ma videla s mojím synom. Povedala mi: "Urobila som si práve tehotenský test a mala som v srdci túžbu, že ti to musím ísť povedať: som tehotná." “Bola som taká dojatá, vôbec nič som neočakávala, nevedela som, že už len samotná moja prítomnosť bola svedectvom, čo dokázalo priviesť ľudí, ktorí nechceli mať deti k tomu, že po nich zatúžili."

Ešte pred narodením malého sa Marie Louise vrátila na kliniku kvôli sonografii. Sestra – tá istá, ktorá ju takmer presvedčila, aby si ho nenechala, tiež tá, ktorá jej neponúkla žiadne prostriedky, žiadne možnosti pomoci pri jej rozhodovaní i keď existovali viaceré – bola ohromená, keď videla na obrazovke dieťatko Marie-Louise, malého chlapca. "Krstný otec dieťaťa, ktorý bol tiež prítomný, mi povedal: "Marie-Louise, je to chlapec, nič nepovieš? Ja mu na to: "Vieš, ak by som bola išla na potrat, táto sestra by tu teraz nestála a nehovorila, aké je to krásne." Skutočne sa ma veľmi dotklo, keď som videla, do akej miery žijeme vo svete klamstiev. Sú v ňom prítomné rôzne pravdy, ale nie je v ňom tá jediná pravda. Nechceme počuť tú jedinú pravdu, ktorá je oslobodzujúca."

Domino z "áno"

Marie-Louise dnes neprestáva žasnúť z plodov toho prvého «áno», ktoré povedala a ktoré potom umožnilo hovoriť ďalšie «áno». A to nielen v jej vlastnom živote, ale aj v životoch iných ľudí. "Vzbudzuje to štedrosť. Je veľa ľudí, ktorí sú doma sami. Je tiež veľa domov, ktoré sú plné zbytočností.

"François je jeden pán, ktorého sme občas vídavali. Jedného dňa kráčal po parku, a môj šesťmesačný syn ho chytil za ruku. Tak François vstúpil do nášho života. Stal sa pre Gabriela starým ockom, ktorého Gabriel nemal. Bol to muž bez rodiny, ktorý žil sám. Prišiel nás každý deň odviezť do škôlky, hoci sme bývali dve minúty odtiaľ. A tak som mu jedného dňa povedala: "Nemusíte každé ráno za nami chodiť a voziť nás. On mi odpovedal: "Neber mi to, pretože to sú najlepšie chvíle môjho dňa. "Chvíle, kedy žil pre niekoho."

Marie-Louise prešla cestu od popieraného materstva k materstvu dobrovoľne prijatému a prežívanému v kontexte spoločenstva. Dnes už nie je sama, má malého a tiež rôznych priateľov, ktorí sú šťastní, že jej môžu pomáhať. Má toho, ktorý mohol nebyť naplnením jej srdca...matky. Pred štyrmi rokmi, sa Marie-Louise a Gabriel naraz narodili.

Prevzaté z časopisu LA VIE EST BELLE:

http://www.mlveb.ca/tranche_de_vie/quand-nait-une-mere/

Preklad z francúzštiny: Dana Švajdleníková